• AKTUALITY
  • OBEC
  • SAMOSPRÁVA
  • KULTÚRA
  • KONTAKT

Kontakt:

Napíšte nám:

História

Pomenovanie obce sa zapísalo aj vo vývoji jej názvov: 1479 Thavarna, 1773 Tawarna, 1808 Towarné, maď. Tavarna. Lingvista Pavol Hunfalvy vo vestníku Maďarskej akadémia vied uverejnil svoje jazykovedné štúdie o význame a vzniku názvu obce Tavarna. Podľa neho výraz Tavarna znamená poklad, majetok, bohatstvo, a z neho pochádza slovo „tavernicorum magister“ ako aj staromaďarský výraz „tár“, po slovensky erár. V prenesenom význame znamená skôr bohatstvo a poklad, ktoré sa v ňom nachádzali.Prvá písomná zmienka o obci je rozporuplná. Podľa vlastivedného slovníka obcí na Slovensku, pochádza z roku 1479 a podľa Samuela Borovského (Župy a mestá v Uhorsku) už z roku 1215. Na základe ďalších prameňov sa dá predpokladať jej vznik ešte oveľa skôr. O tom, že Slovanov žijúcich na tomto území dal knieža Rastislav pokrstiť už v roku 867 a taktiež mali svojho biskupa píše Pabebrochius sa môžeme presvedčiť aj z nariadenia byzantského cisára Justiniána: Novell. XI. Costitucio. „Obyvatelia tovarnianskej doliny sa môžu pýšiť tým, že oni sú potomkami týchto Slovanov“. Tovarné sa spomína ako pradávna obec, ktorá bola súčasťou hradu Zemplín a neskoršie hradu Čičva. V starších prameňoch sa často uvádza tovarnianské panstvo a jeho príslušenstvá.  Archeológovia našli pri Tovarnom zvyšky slovienskych sídliskových objektov z 9.storočia. Dedinu s pôvodným názvom Tovarna (Ves) zapisovali do písomnosti zväčša v pravopisných a maďarizovaných obmenách. Názov Tovarna (Ves) vyjadroval funkčnosť miesta ako komory, skladišťa produktov, tovarov, patriacich kniežaťu v 9. storočí, prípadne od 11.-12. storočia kráľovi, osadenstvu hradu Brekov, vyberaných od poddaných z okolitých dedín. Z uvedeného vyplýva, že tamojšie sídlo jestvuje od 9. storočia a patrilo k najstarším slovienským sídlam v priľahlej časti doliny Ondavy, najneskôr však od 11.-12.storočiaMajiteľmi obce boli v r. 1479 Drugethovci, niektoré časti vlastnil Juraj Olchváry, neskôr Gabriel Révay a po nich sa stáli zemepánmi obce Barkóczyovci. Ich rod bol jedným z najstarších, spomína sa už pred rokom 1270. Rod používal prídomok „szalai“ a „tavarnai“, teda Tovarné. Posledným potomkom „szalai“ a tovarnianského rodu Barkóczyovcov bol Hadik - Barkóczy Endre ktorý dal na vlastné náklady postaviť školu v Tovarnom.Aj kaštieľ dali postaviť Barkóczyovci, no následkom zemetrasenia bol v roku 1778 úplne zruinovaný. Gróf Ján Barkoczy ho dal v roku 1832 znovu postaviť a v roku 1851 rozšíriť o pravé a ľavé krídlo. Zariadený bol veľmi prepychovo a pohodlne. Ďalšie zemetrasenie dňa 17. augusta 1885 zničilo v Tovarnom kostol a všetky vyššie budovy, teda aj kaštieľ. Gróf Hadík – Barkóczy Endre dal všetky kostoly, kaštiele a kúrie patriace pod tovarnianske panstvo, ktoré boli poškodené zemetrasením v roku 1886 opraviť na vlastné náklady. V Tovarnom jestvoval kostol zaiste pred 17. storočím, avšak písomné zmienky o ňom sú od 17. storočia. Z dokladov vyplýva, že v 17.storočí bol filiálnym kostolom evanjelickej farnosti Ondavské Matiašovce. Doklady z rokov 1666 a 1700 dosvedčujú, že kostol bol postavený z dreva a patril evanjelikom augsburského vyznania. Nový avšak už katolícky múrovaný kostol bol postavený v roku 1794 a jestvuje doteraz.  Na prelome 16. a 17. storočia bolo Tovarné stredne veľkou dedinou s tradične poddanským slovenským obyvateľstvom. V 17. storočí sedliacke domácnosti chudobneli a ubúdalo ich, čo sa prejavilo aj v znižovaní ich zdaňovania. V roku 1610 vtedajších sedliakov, ale aj želiarov zdanili spolu od 2,25 porty, v roku 1635 zdanili len sedliakov, avšak iba od 0,25 porty. Po schudobnení a úbytku sedliakov sa znižoval aj počet obývaných domov v sídlisku. Na prelome 17. a 18. storočia bolo Tovarné malou dedinou. V rokoch 1715 a 1720 v ňom postupne bývalo deväť a šesť poddanských domácnosti. Kaštieľ obkolesoval pekný a upravený park, v ktorom sú aj teraz vzácne 150 - 200 ročné dreviny. Z pôvodného zastúpenia drevín sa zachovali najmä mohutní jedinci duba letného a červeného, borovica weymutová, duglaská tisolistá a zelená, jedľovec kanadský, gledičia trojtrňová, gaštan jedlý, topoľ biely a čierny, smrek pichľavý, tis obyčajný, pagaštan konský, lipa, agát, platan, ktorý je zákonom chránený. Niektoré jeho dreviny sú už prestarnuté a čoskoro im hrozí zánik. Medzi vzácne rastliny, ktoré sa zachovali patrí cyklámen európsky, ktorý tu bol dovezený v r. 1901 - 1905 z Maďarska (Keszthely). Je to botanická rarita. Tovarniansky kaštieľ a park až do prechodu frontu, kedy boli zničené, vlastnila grófska rodina Hadik - Barkóczyovcov. František Barkóczy z 18. storočia bol jedným z dedičov drugethovských majetkov v roku 1684. Bol veľmi krutý. Keď sa mu poddaný vzpriečil, jeho pandúri mu palicami vymerali na dereši vo Vereškovciach určený počet rán.

Ján Géci
KRONIKÁRSVU SA VENOVAL VYŠE 50 ROKOV


Keďže v nedávnej minulosti neboli informačné prostriedky rozvinuté tak ako dnes, o živote predkov sa dozvedáme najmä z obecných kroník. Jedným z najstarších kronikárov  v našom okrese, ktorí po desaťročia zaznamenávali najvýznamnejšie udalosti vo svojom okolí, bol učiteľ a riaditeľ školy v Tovarnom Ján Géci. Ako mladý absolvent Učiteľskej akadémie v Banovciach nad Bebravou, rodák z neďalekých  Prús vo vtedajšom okrese Topolčany, dostal umiestenku na východné Slovensko. Prvou štáciou mladého učiteľa bola na jeseň roku 1945 malá vypálená dedina na brehu rieky Ondava, Ondavské Matiašovce. „ Ľudia bývali v zemľankach a pivniciach a len zázrakom sa zachovala škola“, spomínal si na prvé dotyky s novým prostredím . V roku 1948 odišiel učiť do Sopkoviec v Humenskom okrese, ale ešte v tom samom roku sa vrátil späť do Matiašoviec. Po vojenskej službe začal učiť v Tovarnom, kde sa stal riaditeľom školy. Škola od roku 1946 sídlila v starom drevenom baraku /4 ročníky/ kde prvým riaditeľom bol pán učiteľ Petričko od roku 1946 do roku 1949 kedy odišiel pracovať na poverenictvo školstva a v septembri roku 1949 bol Ján Géci ustanovený za riaditeľa školy. Škola v starom drevenom baraku fungovala do roku 1960 kedy bola dokončená a sprevádzkovaná nová tehlová budova ktorú poznáme ako starú budovu školy. Ako mladý riaditeľ školy sa začal zapájať do osvetovej činnosti. Stal sa obecným kronikárom, miestnym knihovníkom, organistom v kostole a tiež poslancom MNV. V päťdesiatych rokov pod jeho vedením začali budovať deväťtriednu základnú školu. Za jeho pôsobenia ju opustili stovky mladých ľudí z okolitých obcí, ktorí našli uplatnenie v rôznych oblastiach a z ktorých mnohí na neho s láskou doteraz spomínajú.
Málokto z nich však vedel, že okrem školy sa 52 rokov venoval kronikárstvu. Pre písanie kroniky mal predpoklady. Mimo iných predmetov učil slovensky jazyk, nechýbali mu dobré štylistické schopnosti a aj úhľadnosť písma mala aj v jeho zrelšom veku veľmi dobrú, vyrovnanú kvalitu. Prvú svoju kroniku začal písať z vlastnej iniciatívy v októbri 1950. Motiváciou pre neho bolo zanechať za sebou v písomnej forme kus histórie obce, ktorá sa stala jeho druhým domovom i kus seba samého. Až po desiatich rokoch bol oficiálne poverený miestnym úradom písaním kroniky. Zo začiatku písal kroniku podľa vlastného uváženia, neskôr podľa metodiky vtedajšieho Okresného múzea v Hanušovciach nad Topľou. Dokumentačný materiál (fotografie) si počas prvých 9 rokov zabezpečoval sám svojím fotoaparátom značky Agfa. Poslúžila mu k tomu školská tmavá komora. V kronike Jána Géciho môžeme nájsť rôzne zaujímavosti. Fotografie dokumentujú, ako sa dedinčania v minulosti obliekali, bývali, nájdete tu kaštieľ grófa Hadika – Barkócziho ešte pred jeho zničením, grófsky lesopark s niekoľko storočnými dubmi, chránené kvetenstvo, povodeň, ale i bociany, ktoré od roku 1972 hniezdili na komíne tunajšej školy. Ján Géci zomrel v apríli 2004. Ostali poznámky z roku 2003, ktoré mal pripravené ale jeho ruka ich už nestihla dopísať do obecnej kroniky tieto boli odovzdané na Obecný úrad v Tovarnom. Možno súčasne generácie jeho prácu, ktorá skončila tesne pred zavŕšením jeho osemdesiatky, natoľko neocenia, ale možno ďalšie generácie ju využijú pri študovaní života svojich predkov.Jozef Belani v roku 2001 natočil 60 minútový video dokument pod názvom „Obecný kronikár“ kde kronikár Ján Géci vyrozprával svojím pravnučkám všetko to, čo a ako zaznamenával do obecnej kroniky a o svojej celoživotnej práci učiteľa, riaditeľa a kronikára. Tento video dokument ako súčasť Obecnej kroniky sa v roku 2005 zúčastnil súťaže o najlepšiu kroniku okresu , kde komisia ocenila prácu už nebohého kronikára a Okresné múzeum v Hanušovciach Jánovi Gécimu udelilo čestné uznanie in memoriam . 


Štefan Kasarda , slovenský spisovateľ a dramatik

Štefan Kasarda sa narodil 18.decembra 1935 v Sačurove, v rodine roľníka Jána Kasardu a jeho manželky Anny. Je synovcom básnika Mikuláša Kasardu. V roku 1938 sa spolu s rodičmi presťahoval do Tovarného, kde 4 roky /1941-1945/ chodil do ľudovej školy. V rokoch 1945 – 1950 navštevoval meštiansku školu vo Vranove nad Topľou. V roku 1950 začal študovať na Slovenskom gymnáziu v Humennom, kde sa datujú aj jeho literárne začiatky. Rok po maturite /1954/ pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Vysokej školy pedagogickej v Prešove. Ako absolvent fakulty, promovaný pedagóg, pôsobil poldruha roka /1958-1959/ na JSŠ v Trebišove. V roku 1959 využil možnosť prísť bývať a zároveň pracovať v Košiciach, v mládežníckom vysielaní Československého rozhlasu. Spolupracoval na reláciách s republikovým i celoštátnym dosahom ( Na modrej vlne, resp. Zorničke, neskôr Mikrofórum). V roku 1971 bol politicky prenasledovaný a pre „politické postoje“ donútený odísť zo Slovenského rozhlasu. Neplačem a nežalujem – povedal. Krátko na to začal pracovať ako odborný referent krajského strediska umeleckej agentúry Slovkoncert v Košiciach. Prácu referenta zanechal v roku 1982, kde odišiel za vychovávateľa do stredného odborného učilišťa potravinárskeho v Čečejovciach. Založil tam divadielko poézie a malých javiskových foriem.  „So zanedbávanými učňami, ponižovanými, ktorých málokto bral vážne. Tí učni boli fantastickí. Dali sa s nimi robiť také isté zázraky ako robil Karol Horák v Prešove. Išli sme napríklad na levočský festival a vždy sme sa včlenili medzi prvé tri súbory. Bolo to priam exotické –učni recitujú a hrajú malé javiskové formy. Toto pokladám za boží dar, cez schopnosť iných som pochopil mnoho aj o sebe. Bola to pre mňa mimoriadna skúsenosť. Človek sa musí neustále pokúšať o dialóg so skutočnosťou, ktorá ho obklopuje i presahuje. Niekedy to ide lepšie, inokedy slabšie, ale pasivita je spôsob smrti. A ak aj raz padne za mnou opona, vždy tu budú učni, ktorí recitovali a hrali divadlo. Aj v tom je záruka ďalšieho dejstva.“ /publikované v časopise Javisko 10/2000/ 

V roku 1984 získal doktorát filozofických vied PhDr. Po čiastočných zmenách v spoločnosti mu bola ponúknutá možnosť vrátiť sa pracovne do Košíc, kde v roku 1988 začal poldruharočné pôsobenie ako administratívny pracovník na Rektoráte UPJŠ v Košiciach. Po novembrovej revolúcii v roku 1989, na základe jedného z novoprijatých zákonov, prijal uvoľnené miesto dramaturga v literárno-dramatickej redakcii Slovenského rozhlasu v Košiciach. Od 1.1.2001 bol na dôchodku. Žil v Košiciach.Zárodky jeho profesijnej orientácie začali na Gymnáziu v Humennom. Angažoval sa v krúžku začínajúcich autorov, redakčne pracoval v školskom časopise Úderník a literárne prvotiny uverejňoval v študentskom časopise Cesta mladých. Ako vysokoškolák publikoval svoje prózy vo Východoslovenských novinách, Kroku, Besede, Predvoji a Mladej tvorbe. Neskôr v Kultúrnom živote, Smene, Literárnom týždenníku, Javisku, v rôznych zborníkoch a v rozhlase. Písal aj pod pseudonymom Ján Ondava a Ján Valal. Napriek úspechom jeho poviedok v Mladej tvorbe sa vyprofiloval na zasadne rozhlasového autora. Premieru v košickom rozhlasovom štúdiu absolvoval svojím pásmom v roku 1962. Po jeho uvedení /V jednom okne sa svieti/, prišiel s hrou Sny prichádzajú z mesta (1964), kde zobrazil medziľudské vzťahy v rýchlo sa meniacej vidieckej societe. Za túto hru, ktorú uviedli aj v Berline a Roztocku, získal prvé ocenenia. V roku 1964 napísal Štyria z cintorína. Nasledujúca hra Čas tvojich návratov(1966) bola preložená do nemčiny a vysielania rozhlasom v Kolíne nad Rýnom a v Amsterdame. Je komornou drámou z rodinného prostredia o vzťahu matky, syna a po rýchlej kariére túžiacej nevesty. O rok neskôr 1967 vznikla hra Na samom konci opäť sám. Hry Deravé vrece (1968) a Ľudia (1970) sú baladickými príbehmi ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v hraničnej životnej situácii. Za hru Ľudia bola autorovi udelená prémia Literárneho fondu na festivale rozhlasových hier v Piešťanoch v roku 1971. Ešte v tom istom roku vznikla hra Útek cez lúku (1971). Po odmlke zavinenej procesom tzv. „normalizácie“ („konsolidácie“), kedy mohol tvoriť iba texty pre pesničky, uverejnil Štefan Kasarda v roku 1978 rozhlasovú hru Azbukárka (Doliehanie), s ktorou získal cenu Literárneho fondu pri príležitosti roku ženy. Cela jeho doterajšia tvorba a tvorivá aktivita však bola nasmerovaná na písanie veršov pre deti (časopisy Ohník, Slniečko, Zorníčka), príbehov zo života, príležitostných básni, štúdii o ochotníckych divadlách, osobnostiach ako aj hodnotenia. Deťom bola venovaná aj rozprávková rozhlasová hra Povesť bez mena (1981). Po viacročnom vynútenom odmlčaní sa do rozhlasu vrátil hrou Nie veľmi veselá slečna (1991), v ktorej zobrazil príbeh súčasnej mladej ženy túžiacej po úspechu, no neschopnej prekonať obmedzenia svojho vlastného naturelu a prostredia. Kritikou spoločenských i individuálnych charakterových nedostatkov jednotlivca v období transformácie spoločnosti na nové vlastnícke a sociálne vzťahy je hra Zánik školy v obci Č. (1993). S úspechom sa stretla aj ďalšia hra Vzývanie svetla (1995), o významnej osobnosti našich dejín – Pavlovi Jozefovi Šafárikovi. Hru „Nie a nie sa pohnúť z miesta“ o skrytom rasizme v nás uviedol v roku 1995 aj štvrtý program varšavského rozhlasu. Po roku 1996, keď vznikla hra Skok, prišiel tvorivo bohatý rok 1997 a na jeho konci tri dokončené diela. Na počesť 70. výročia vzniku košického rozhlasového štúdia vznikla rozhlasová hra Spoveď, ktorej mottom je Odyseov plač nad mrtvým druhom z Homérovho eposu Odysea. V ďalšej hre Púť, rozohráva príbeh dvoch drsných Dozorcov, ktorí eskortujú Človeka, jediného väzňa, ktorý nedostal milosť ani vo všeobecnej amnestii. HraSúmrak dobrodenia vznikla ako spomienka na tragicky zosnulého biskupa Pavla Gojdiča pri príležitosti 110. výročia jeho narodenia. V roku 1998 sa prezentoval mikrohrou Sedenie na dvoch stoličkách. Hra Púť získala hlavnú cenu na Festivale slovenskej rozhlasovej hry v Bojniciach 1999. Významné miesto v jeho rozhlasovej činnosti zaberá aj tvorba pásiem o významných slovenských či svetových osobnostiach a dramaturgická práca, ktorá sa plne rozvinula v čase jeho druhého príchodu do rozhlasu.  Z mimorozhlasovej tvorby sa v divadle podieľal na tvorbe muzikálu „Ako išlo vajce na vandrovku“ (1985), určeného pre Divadielko pod kopulou. V televízii spolupracoval na dramatizácii Platonovej poviedky Návrat (1969). V roku 1996 vypracoval televízny scénar, ktorý zrežíroval Juraj Svoboda pod názvom Plakať pre kohosi vo Švajčiarsku.Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov mu vydalo v roku 1999 knižku noviel Dotyk zeme kolenom a v tom istom roku svojským spôsobom zdramatizoval dielo Róberta Musila Zmätky chovanca Törlessa. Zomrel 15. septembra 2006 v Košiciach, pochovaný je na obecnom cintoríne v Tovarnom

Súpis pôvodných rozhlasových hier s rokmi uvedenia

  • · Sny prichádzajú z mesta,1964
  • · Štyria z cintorína,1964
  • · Čas tvojich návratov, 1966
  • · Na samom konci opäť sám, 1967
  • · Deravé vrece, 1968
  • · Ľudia, 1970
  • · Útek cez lúku,1971
  • · Azbukárka, , 1978
  • · Povesť bez mena, 1981
  • · Nie veľmi veselá slečna, 1991
  • · Zánik školy v obci Č., 1993
  • · Nie a nie sa pohnúť z miesta, 1994
  • · Vzývanie svetla, životopisná hra o Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, 1995
  • · Plakať pre kohosi, 1996
  • · SKOK, 1996
  • · Púť, 1997
  • · Spoveď, 1997
  • · Dotyk zeme kolenom, autobiografické poviedky,1999
  • · Hlava ako záťaž, 2001
  • · Hadí kamienok,2002
  • · Tarzan,2005
  • · Tellov šíp,2005
  • · Hlovík medzi vzbúreným ľudom-rozhlasová dramatizácia poviedky J.Záborského, 2006


Tvorba pre deti 
Povesť bez mena , 1981 

Sme bytosti, správajme sa k sebe počas života ľudsky. Na cintoríne bude neskoro. 
To je „vox humana“  Štefana Kasardu.

Historické fotografie


 Krajinomaľby Thomasa Endera
v Knižnici  Maďarskej akademie vied

Zrúcanina hradu Čičava smerom na Tovarné
Ruiny hradu Čičava a dolina Ondavy. Na rovine aleje v tovarnianskom parku. V pozadi je Vihorlat /1074m/.
Zrúcaniny hradu CICAVA/Csicsva sa nachádzajú na vrchole hrebeňa zvaného Inóca v stropkovskom okrese niekdajšej Zemplínskej hradnej župy. Pod hradom sa vlieva potok Oľka /Ollyka do Ondavy. Hrad Čičava sa prvýkát spomína v r. 1270, vtedy bol majetkom Renolda Básztélyiho, ktorý bol predkom rodiny Rozgonviovcov.V r. 1527 hrad vlastnila rodina Drugethovcov z Humenného.
Po Rákócziho povstaní v r. 1711 ho zrutili cisárske vojska. Vraj tu napísali a strážili „Čičavskú knihu“ do ktorej zapisovali vtipné a neuveriteľné príbehy, ktoré odzneli na župných snemoch a po nich pri popíjaní vínka. (Tento motív využil Mór Jókai vo svojom románe s názvom Eppur si muove.../A predsa sa točí...)



Okolie Tovarného z hradom Čičava
Nad ruinami Čičavy sa dívame zo svahu do údolia Ondavy. Za hradným kopcom sa objavuje kúsok tovarnianského parku. Naľavo na okraji obzoru je Vihorlat – Tovarné, Čičava



Aleje v Tovarnom
Tovarnianske aleje pri Ondave a kaštieľ v úbočí kopca.
Pri Tovarnom/Tavarna tečie rieka ONDAVA, ktorá pramení v Karpatoch, vo Východných Beskydách na sever od Bardejova/Bártfa/Bartfeld. Smeruje na juhovýchod, potom na juh, vystupuje na rovinu, de na istom úseku skoro paralelne tečie so svojou vedľajšou riekou po pravej strane s Topľou, ktorá sa do nej vlieva pri Parchovanoch. Zľava priberá Laborec a Latoricu a od tohto miesta sa volá Bodrog. Od prameňa po toto miesto Ondava meria 150 kilometrov.



Kaštieľ v Tovarnom
Kaštieľ v Tovarnom z boku zo strechy susednej budovy. Jednotlive časti akvarelu zostali nevypracované. Ceruzová kresba železných zábradli sa vyznačuje jemnosťou.




Kaštieľ v Tovarnom zo záhrady
Kaštieľ v Tovarnom z boku, z väčšej vzdialenosti.

Fotogaléria:

Novinky:

Kalendár:

Počasie:

Správy SME:

Anketa:

Návštevnosť: